V porovnaní s chlapcami, dievčatá vo veku 9 - 12 rokov vo verejnom priestore netrávia veľa času. Zatiaľ čo si na ihriskách vybavíte chlapčenské skupinky hrajúce sa futbal, dievčatá skutočne absentujú. Niektorí vysvetľujú, že dievčatá v tomto veku sa radšej rozprávajú a čas trávia vnútri. Necítite však, že by toto bolo úplne dostačujúce vysvetlenie.
V parku Einsiedler platz, ktorý sa nachádza v etnicky diverznom 5. viedenskom obvode, sme pozorovali že ním dievčatá prechádzajú dvakrát denne. Pred a po škole. Rýchlo prejdú po chodníkoch a zmiznú. Zároveň sú tu dievčatá rozličných etník, ktoré posedávajú na lavičkách a strážia mladších súrodencov. Toto je pre ne relatívne typická situácia, vysvetľuje Claudia Prinz-Brandenburg, krajinná architektka pracujúca pre odbor parkov mesta Viedeň. Po takmer rok trvajúcom starostlivom pozorovaní priestoru a niekoľkých kolách workshopov s dievčatami sme zistili, že v parku sa nemajú prečo zastaviť. Pozreli sme sa teda na jeho vybavenie. Oplotené, zatvorené basketbalové ihrisko, lavičky, zeleň a relatívne slabé osvetlenie. V parku nebolo nič, čo by slúžilo vyložene mladým dievčatám. Rozhodli sme sa pre stratégiu rýchlej atrakcie. Popri hlavných peších ťahoch sme umiestnili rôzne elementy, ktoré prilákali deti, medzi inými aj dievčatá. Platformy na sedenie, hracie prvky, hojdacie siete. Prvky, ktoré vás zastavia čo i len nachvíľu. Dievčatá sa po škole radi prechádzajú a zhovárajú. Prečo nie v parku?
Medzi výstupmi z workshopov bolo zreteľné, že dievčatá v parku nezostávajú aj kvôli ťažko popísateľnému pocitu možného nebezpečenstva. V prvom rade sme rozšírili hlavné pešie cesty cez park, zlepšili osvetlenie. Centrálnym prvkom parku bolo uzavreté ihrisko, ktoré u nás voláme ball cage (klietka pre lopty).
Vstupujeme do priestoru ihriska. Potom ako Claudia verbalizuje myšlienku strachu sa vo mne samej vynára nepríjemná spomienku na časy, kedy som ako začínajúca (flirtujúca) teenagerka s chlapcami hrávala futbal. Vybavujú sa mi postávajúce skupinky starších teenagerov, na ktorých sa bojím priamo pozrieť. Vidím jediný východ, pri ktorom tieto skupinky postávajú, kontrolujú kto vojde a vyjde. Hlavne tie komentáre! Och! Reálnosť spomienky ma prekvapí sťahujúcim pocitom v žalúdku, hoci mám tridsať.
Je to práve strach nemožnosti úniku z uzavretého priestoru plného cudzích ľudí. Viedenský úrad pre parky sa v spolupráci s koordinačnou kanceláriou pre špeciálne potreby žien rozhodol ihrisko čiastočne otvoriť z troch strán. Vysoké steny pletiva majú relatívne veľké vstupy, ktorými sa môžete kedykoľvek okamžite dostať na ulicu a hlavnému pešiemu ťahu. Dýcha a ponúka možnosti bezpečného úniku.
Mladé dievčatá radi pozorujú hru iných – napríklad chlapcov. Trvá im dlhšie než sa začnú hrať, rozprávajú sa medzi sebou. Do ihriska príde dievča málokedy samé, sú tu obyčajne vo dvojiciach alebo menších skupinkách. Keď sa cítia dostatočne sebavedome, idú sa hrať. Priestor ihriska v Einsiedlerplatzi je rozdelený na dve nízkou platformou. Slúži na sedenie, pozorovanie, ale postupom času sa na nej začalo tancovať, spievať, no stala sa skutočnou platformou pre neformálne aktivity, pokračuje Claudia. A zrazu tu boli dievčatá! Z dvoch ihrísk je pre basketbal, futbal vyhradené len jedno. To druhé nemá žiadne čiary, značenia, nič. Je vyhradené pre voľné loptové hry. Ak by sme to spravili, formalizovali by sme priestor pre futbal alebo basketbal. Dievčatá ale tieto hry nehrávajú tak často ako chlapci. Hrávajú skôr vybíjanú alebo volejbal alebo si voľne hádžu loptu a často sa pri tom rozprávajú. Ak by sme vyznačili obe ihriská, priestor by bol okamžite definovaný v prospech formálnych športov. Takto, zatiaľ čo sa na jednej strane hrávajú zväčša chlapci a mladí muži, dievčatá a zmiešané skupiny využívajú betónovú plochu neznačeného ihriska a platformu.
Einsiedlerplatz slúži väčšine ľudí zo štvrte. Byty sú tu relatívne malé, ľudia trávia viac času vonku. Veľa z nich pochádza z rôznych etník a má nízke príjmy. Byť vonku je zčasti kultúra, zčasti nutnosť. Pre dievčatá z týchto rodín, dievčatá ktoré strážia mladších súrodencov na klasickom ihrisku pre najmenších, pre ne sme umiestnili preliezky, na ktorých sa môžu samy zahrať alebo porozprávať. Do detského ihriska je zároveň umiestnený aj stôl s posedením. Snažíme sa tieto skupiny priblížiť ale vytvoriť možnosti pre obe.
Prechádzam parkom, ktorý na prvý pohľad nevyzerá nijako špeciálne. Ani prvky ani materiály nie sú špeciálne, tento park nie je ani z najnovších. Predsa mi tento behaviorálny výklad doširoka otvára oči. Gender mainstreaming využíva pozorovanie správania dievčat v parku, mení jeho usporiadanie, nevylepšuje nutne jeho estetiku. Optimalizuje ho. Zmenilo sa jeho využívanie po nejakom čase?
Áno, po asi roku sme spravili monitorovaciu štúdiu a zistili sme, že počet dievčat rovnako tak počet ich aktivít v parku vzrástol. Závery pilotného projektu sme sumarizovali do odporúčaní pre odbor parkov. Dnes tvoria základné princípy tvorby a obnovy všetkých viedenských parkov, končí časť svojej vychádzky Claudia Prinz Brandenburg.
Získať túto vedomosť je jedna vec - expertná, presadiť zmeny je záležitosť iná – politická.
,,Všetko to pre mňa začalo, keď som ako veľmi mladá porodila dvojčatá. Po chodníkoch som musela tlačiť obrovský dvojkočiar. Viete si to predstaviť, autá, úzke a nerovné chodníky, neosvetlené rohy budov, kde človek nevidí. Okamžite som prišla nato, že život v meste ženám, matkám neposkytuje rovnaké šance‘‘, hovorí Renate Kaufman, razantná žena sivých očí, ktoré veľmi rýchlo nájdu adresáta. Ako učiteľka získala a rozvila veľkú citlivosť voči deťom a rodičom. Po čase vstúpila do politiky a pred dvoma rokmi zavŕšila svoju 14 ročnú misiu na pozícii predsedníčky 6. viedenského obvodu. Tento sa aj jej výrazným zásahom stal pilotným správnym celkom gender mainstreamingu.
14 rokov, to je doba! - hovorím si v duchu, ja obyvateľka stredoeurópskeho priestoru zvyknutá na 4ročné politické cykly, ktoré v našich mestách prinášajú pravidelnú opozíciu voči názorom na územné plánovanie predošlého obdobia. Politická diskontinuita je neefektívna, deštruktívna, v najlepšom prípade únavná. Ľudský život plynie ale kontinuálne, zo dňa na deň, roky, desaťročia. Je plný povinností, rolí, ktoré sa odohrávajú vo fyzickom priestore mesta. U nás je politika hrou dravých a presadzujúcich sa a dokonca aj na lokálnej úrovni je plánovanie disciplína zväčša technická. Parametrická kontrola nad indikátormi dopravy, kvótami na zastaviteľnosť, výškami budov, rozvojovými územiami umocňuje predstavu, že mesto plánujeme dobre. Kde sa v tomto všetkom stráca pochopenie bežného ľudského života? Skúste do tohto tvrdého prostredia priniesť termín rodovej rovnosti.
Niektoré samosprávy sa za posledné roky naladili na slová ako participácia alebo udržateľný rozvoj. Sme však stále v začiatkoch. V praxi stále vidíme participáciu bez hlbšieho uvedomenia cieľových skupín, prepáčte za technický jazyk, ľudí, pre ktorých tá participácia je. Sme ešte stále svedkami nezvládnutých participačných metód. Zásluhou osvety začínajú urbanisti, urbanistky a samosprávy hovoriť o manuáloch verejných priestranstiev. Ako dizajnovať dobrý verejný priestor? Pre koho? Pre ľudí. Akých? Tu zväčša odpoveď končí a práve v tomto mieste vás môže začať zaujímať slovo gender alebo rodová rovnosť.
Vo Viedni sa gender mainstreaming (zohľadňovanie rovných príležitostí pre mužov a ženy) začal presadzovať v 90. rokoch nariadením smernice Európskej únie. Tu ale pasívny rod mojej vety končí. Do územného plánovania ho prakticky a pragmaticky vniesla urbanistka Eva Kail, ktorá v roku 1991 prešla svojím vlastným aha momentom. Po výstave – Komu patrí mesto?, ktorá zobrazovala deň mestského života starej ženy, matky, ženy rozličných etník, dievčaťa, začala skúmať metodiky gender mainstreamingu z Nemecka. Neskôr na úrade začala bojovať o rozpočty pre štúdie užívateľského správania a postupne o realizáciu pilotných projektov – napríklad parku Einsiedlerplatz, ktorý je jedným zo 60 pilotných projektov, pokrývajúcich praktické aspekty zohľadňovania rodovej rovnosti v bývaní, doprave, plánovaní a dizajne malých verejných priestranstiev, rovnako tak veľkých urbanistických celkov.
Z výsledkov prieskumov vyšlo, že ženy po meste kráčajú viac a častejšie využívajú verejnú dopravu. Muži viac jazdia autom. Prečo? Súvisí to práve so životnými rolami. Pokiaľ je žena matka alebo opatrovateľka, je jej cesta po meste komplexnejšia. Muži zväčša vezmú auto a idú do práce a späť. Tento vzorec správania sa nezmenil ani v roku 2016. Ak chcete v meste niečo spraviť pre ženy, robte niečo pre chodcov, dodáva Kail.
Ak ženy tvoria väčšinu klientely vo verejnom priestore, ako by mal fungovať? Skúste sa na mesto pozerať očami dievčaťa, matky alebo starej ženy – vraví Eva Kail. Rozdiely vyplynú z jednoduchého pozorovania. Zvyšok je záležitosťou zdravého rozumu a opatrení vo verejnom priestore.
,,Ako ste to dosiahli vo vašej štvrti?‘‘ pýtam sa Renate Kaufmann, ktorá energicky vedie našu skupinu po uliciach a lepšie ako sama gendrová expertka nám vysvetľuje prečo sa chodníky znížili tu a tam, kde sa naopak umiestnilo svetlo alebo rožné zrkadlo. ,,V politike, milujem bojovať za správne veci.‘‘ pozrie sa na mňa opäť a na dlhú chvíľu zavládne ticho.
Článok vznikol počas rozhovorov na vychádzkach študijnej cesty Gender Mainstreaming in Urban Planning, ktorý zorganizovala pražská kancelária nadácie Heinricha Boella s platformou pre podporu rodovo citlivého plánovania a ženských expertiek v disciplínach súvisiacich s mestským rozvojom WPS Prague 12. - 14. 10. 2016. Článek původně vyšel v časopise Smart Cities 4/2016.
Viac informácií o študijnej ceste
Kompletný viedenský manuál Gender Mainstreaming in Urban Planning and Development
Líbil se Vám článek? Přihlaste se k odběru zpravodaje (zdarma).
